reklama

PMP (32) Taviči

Boli sme vymáhať a niekto ide za nami. Podľa značky nezistí nič. Ale o to mu zjavne nejde. Bavorák stále pridáva, núti nás urobiť chybu. Kto skôr? Nevyzerá, že by sa chcel vzdať. Má silnejšie auto a riskuje. Na ceste sme skoro sami a pred nami je ešte veľa kilometrov horským terénom, vozovka sa leskne od dažďa. Vie, čo robí. Prvý útok máme za sebou. Bez škrabanca, ale bolo to tesne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

- Všimol si si? – spýtavo pozerám na Miša.

- Myslíš ten čierny bavorák? Ide za nami už pol hodinu. takisto zrýchlil – odpovedá Mišo.

- Presne ten. Stále sa nás drží. Nepáči sa mi to, ešte sa aj rýchlo stmieva.

- Vyčkáva, podľa značky to môže súvisieť s klientom

- Mohli ju vymeniť, vieš dobre, že by nebol sám.

- On nemá čo skrývať.

- Toho sa bojím. Je stred týždňa, málo áut, večer, ideme okľukou domov.

- Možno si to len namýšľame.

- Máš pravdu, spomalím, nech nás obehne.

Spomalím, auto za nami vyhodí smerovku. Nech ide dopredu, až tak sa neponáhľame. Bavorák sa dostane na našu úroveň, náhle však jeho šofér strhne volant priamo na nás. Srdce sa okamžite rozpumpuje, rýchlo zabrzdím, preradím a predbehnem ho z druhej strany. To bolo o vlások!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

- Doriti! Však nás chce vytlačiť!  

Začalo sa rely po rozpadajúcich cestách. Určite to súvisí. Boli sme vymáhať a niekto ide za nami. Podľa značky nezistí nič. Ale o to mu zjavne nejde. Bavorák stále pridáva, núti nás urobiť chybu. Kto skôr? Nevyzerá, že by sa chcel vzdať. Má silnejšie auto a riskuje. Na ceste sme skoro sami a pred nami je ešte veľa kilometrov horským terénom, vozovka sa leskne od dažďa. Vie, čo robí. Prvý útok máme za sebou. Bez škrabanca, ale bolo to tesne. Našťastie len jemná zákruta.

Bavorák opäť vyrazí a chce nás vytlačiť. Jemný kontakt oboch áut dopadne v náš prospech. Neznáme auto stratí rýchlosť a zas je za na mi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Tomáš nepáči sa mi to.

- Máme problém.

- Zvládneme to, bolo aj horšie.

Ďalší útok. Rovno zozadu. Rýchlo sa približuje. Ešte chvíľu. Teraz. Prudko strhnem volant doľava. Vybehneme do protismeru a pribrzdím ho. Našťastie na ceste nie sú žiadne autá, no nie sú ani svedkovia. Bavorák sa stihol vyhnúť o obehol nás z druhej strany. V aute sú najmenej dvaja ľudia. Majú dobrého šoféra, silné auto, ale akceleráciu nevyhrali. Kým zareagujú sme opäť pred nimi. Náhle si uvedomím, že to bola chyba. Sú rýchlejší. Pred nami sa objaví ostrá zákruta. Majú najväčšiu šancu dostať nás, nestihneme sa vyhnúť. Zablokujú nás z ľavej strany, po našej pravej je len zábradlie a vrcholky stromov. Sú silnejší, mohutnejší. Ideme veľmi rýchlo. Dostali nás do úzkych, situáciu zhoršuje ešte aj mokrá cesta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Jeb..  

Okamžite sme sa s Mišom pochopili. Pohľadom skontrolujeme bezpečnostné pásy. Keď sa ponáhľa, tak prosím. Cesta je voľná. Majú to načasované. Ešte chvíľu a strhnú na nás. Ešte pätnásť, dvadsať metrov do zákruty. To by nám malo stačiť.

Zrazu si uvedomím, čo sa presne stane: šliapnem na brzdy, strhnem ku krajnici zatiahnem ručnú a vytočím. Šofér bavoráku nestihne zareagovať. Namiesto toho, aby nás vytlačil, preletí okolo a dostane šmyk. Stratia kontrolu nad vozidlom, vrazí do zvodidiel a vo veľkej rýchlosti cez ne prepadne. My urobíme hodiny a zastaneme v bezpečnej vzdialenosti od spádu. Nové pneumatiky si urobia svoje. Určite nepočítali s mokrou cestou a následným šmykom. Nedokážu otočiť. Chalani v aute môžu mať niečo cez dvadsať, život pred sebou. S nami sa však navždy bude vliecť tieň rozbitého auta a pár suchých viet v čiernej kronike.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V poslednom okamihu prudko strhnem doľava. Priamo na neho. Zasekneme sa do seba. Kov na kov. Odhodí nás naspäť, popritom neustále brzdím. Zaregistrujem ako bavorák vyrovná, opäť začnú ovládať auto a môžu ísť ďalej. Dostatočne ďaleko od okraja vozovky. Strácam poslednú kontrolu nad našou audinou, otočí nás, urobíme hodiny a vrazíme do zvodidiel. Stratíme rýchlosť, no nie dostatočne. Zvodidlá nevydržia a neodvratne cez ne prepadáme. Stihli sme spomaliť, aj svah pod nami už nie je príliš strmý, stále máme šancu. Vezieme sa, alebo skôr padáme dolu ku skalnatému brehu riečky s riedkym lesíkom.

Dole si nás našiel strom. Nasleduje silná rana a obrovské trhnutie. Posledná vec, ktorú si uvedomím sú slzy. Bože, po koľkých rokoch?!

   

- Ako ti je? – pýta sa Petra.

- Kde je Mišo? Je v poriadku?

- Neboj sa, včera ho pustili domov.

Pokúsil som sa usmiať, ale telom prebehne bolesť. Nemocnica. Sterilné biele prostredie a napojená infúzia. Po bolesti nasleduje záplava šťastia z dobrej správy o kamarátovi.

- Petruška, som veľmi rád, že si prišla.

- Rozbitá hlava, zlomené rebrá, vykĺbené rameno, pomliaždeniny a kopec škrabancov, no pekne, ale do dvoch týždňov budeš fit. Mali ste obrovské šťastie – rekapituluje môj stav.

- Áno...

- Hlavne oddychuj, Michal mi všetko povedal. Veľmi som sa zľakla, mám ťa veľmi rada.

- A ja teba, ďakujem.  

- Ešte bolí? – zisťuje na ďalší deň Mišo.

- Už lepšie, vďaka. Hneváš sa na mňa?

- Nie. Bolo to dobré rozhodnutie. Chápem ťa.

- Nechcel som ťa ohroziť... – tichým hlasom plným výčitiek sa napriek bolesti obrátim na Miša.

- Sme predsa partneri a držíme spolu. Nemáš si čo vyčítať. Dopadlo to dobre.

- Nedokázal by som ich nechať, aby sa zabili.

- Urobil by som to isté.

- Tej audiny sme sa mali zbaviť hneď. Mal si pravdu, je v nej niečo zlé.

- Je, ale nakoniec nás zachránila. Natráp sa nad tým, už je to len spomienka.

- Máš pravdu... myslím že je najvyšší čas – pozeráme si do očí a ticho súhlasíme.  

V nemocnici som vydržal len dva dni. Všetci sedíme vo firme a mĺkvo hladíme do stien. Tieň čohosi temného nás obišiel len o vlások. Nie sme dostatočne tvrdí. Chceli sme poznať hranicu a spoznali sme, čo je za ňou. Petra sa mi pozrie do očí, prikývnem hlavou. Mišo zoberie dokumentáciu prípadu a vloží do skartovača. Systematicky likvidujeme všetky osobné záznamy.

Po štyroch hodinách práce máme pripravené tri veľké škatule. Len to, čo sme si doniesli na začiatku. Odpojím telefóny, Mišo odstaví vodu a elektrinu.

Ešte pohľad späť a zamkneme dvere. Ja najvyšší čas. Končíme.  

Z firmy zostal len malý archív. Nutné papiere. Právnik opäť makal ako sa patrí. Sme von z hry. Zmizlo pár rokov, zostalo len torzo prosperujúceho podniku. Z eseročky sa stala klasická nezisková organizácia. Rozdelili sme si peniaze a zisk nebol žiadny. Papiere mlčia, znesú akúkoľvek kontrolu – na to sme si vždy dávali pozor. Podnikali sme podľa litery zákona. To ostatné sa už nikto nedozvie. Koniec koncov, nemáme si čo vyčítať.  

Život ide ďalej. Zašli sme priďaleko. Možno, to čo sa stalo bol len nutný následok našej činnosti. Nepríjemná skúsenosť, ale posunula nás ďalej.

 ... pokračovanie v stredu / koniec príbehu ...

Tomáš Toček

Tomáš Toček

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Cesty, hory, ľudia... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu